Cesta električkou z práce domov
Je slnko na pol žrde k ránu,
obloha prší jemne ako,
keď vystretá je jeseň na marách
a kvapka po kvapke vnára sa do melanchólie.
Je deň menom piatok.
Sedím v električke č. 9,
veziem sa mestom,
mám ho ako obraz z galérie v ľavom oku,
bez víťazstiev a prehier bez nároku.
Život je divadlo na doskách,
ktoré znamenajú svet.
Veziem sa z práce domov,
i nej cesty niet.
Ľudia sú mravce v labyrinte na hlavnej križovatke,
autá, autobusy, električky,
sa krížia v koľajnice, v nekonečné trate.
Každý náhli sa.
Keď prídem domov, spravíš mi hneď kávu,
zapnem si televíziu a prepnem na obľúbený kanál o politike TA3,
ty mi chystáš zatiaľ večeru.
Pozriem sa na Teba
a ja mám nesmrteľnú túžbu dotknúť sa ťa zblízka,
najväčšia moja v srdci iskra - princezná moja krásna, Denisa.
Správy sa končia. Všetko je jeden svet mafie,
kto má moc, peniaze, iba ten prežije.
Ktosi žije v chudobe..., iný ako prasa v žite.
Spravodlivosť a sny sú stále v našich srdciach skryté.
A život ide ďalej ako krutý televízny seriál........,